Aktuality

Už o niekoľko dní si pripomenieme najvýznamnejšiu udalosť našich dejín – Slovenské národné povstanie. Záver augusta patrí každoročne spomienke na odvážnych hrdinov, ktorí v roku 1944 bojovali za ľudskú dôstojnosť a lepšiu budúcnosť pre nás všetkých. V dňoch 28. a 29. augusta 2024 sa v Banskej Bystrici, ktorá bola centrom tohto dôležitého milníka, uskutočnia celoslovenské oslavy 80. výročia. Pri tejto príležitosti vám prinášame spomienky Jána Krausa, narodeného 31. januára 1922 v Kremnici, syna samostatne hospodáriacich roľníkov Tobiáša Krausa a Paulíny Krausovej, ktoré zaznamenala jeho dcéra Janka Gregáňová, rod. Krausová.

V čase vypuknutia Slovenského národného povstania som bol vojakom základnej služby v Bratislave. V júli 1944 som bol z Bratislavy odvelený do Turčianskeho sv. Martina k pluku útočnej vozby, kde som bol pridelený k rote protitankových kanónov. Veliteľom mi bol npor. Cambel, ktorý sa o nás vzorne staral. Na príkaz nemeckého velenia sme museli ísť prečesávať lesy okolo Martina, kde sme mali zajať partizánov. Vedeli sme, kde sa zdržiavajú, ale nezajali sme ani jedného. Veď sme im tajne dodávali zbrane. V tom čase už bolo mnoho partizánskych skupín v okolí Turčianskeho Martina, najmä na Martinských holiach a v Sklabinej. Styky partizánov s našou posádkou boli čulé, pretože sa intenzívne pripravovalo SNP. Vedelo sa, ktorí dôstojníci sympatizujú s Nemcami, pred nimi sme sa mali na pozore. Približne v polovici augusta naši tankisti prerazili tankmi bránu kasární a so zbraňami ušli na Martinské hole ku partizánom. Niekoľko dní pred 29. augustom 1944 nemecká vojenská misia na čele s gen. Ottom cestovala rýchlikom z Rumunska cez Slovensko do Nemecka. Slovenskí partizáni sa to dozvedeli a za spoluúčasti železničiarov na stanici Vrútky dňa 27. augusta zastavili rýchlik a oznámili Nemcom, že trať na Žilinu je prerušená a nemôžu ďalej pokračovať v ceste. Slovenskí partizáni oblečení do vojenských uniforiem im ponúkli „pomoc“, že ich počas opravy trate ubytujú v našich kasárňach. Nemci pristali a tak ich ubytovali pod našou izbou. Aby sa Nemcom zdalo, že sú pod našou ochranou, postavili sme okolo kasární stráže s ľahkými guľometmi. Ja som strážil rovno pod oblokmi Nemcov.

Nemci celú noc nespali, fajčili a štrkotali so zbraňami. Na stráži som bol vyzbrojený ľahkým guľometom obráteným hlavňou smerom von z kasárenského dvora, aby Nemci mali dojem, že ich ochraňujeme proti partizánom. Stráž som držal do polnoci, kedy ma vystriedali a ja som šiel spať. Treba uviesť, že misia bola 48 – členná, v ktorej boli okrem dôstojníkov a ochrannej stráže aj žena gen. Otta s osem ročnou dcérou. Ráno okolo šiestej hodine náš nadporučík Kuchta, vediac dobre po nemecky, vyviedol Nemcov na dvor a ukazoval im remízy so zbraňami. V rovnakom čase cvičilo asi 120 našich vojakov s nabitými puškami pred našou ubytovňou. Okrem pušiek mali aj ľahké guľomety. Nadporučík Kuchta po prehliadke viedol Nemcov čelne na rad postavených cvičiacich vojakov. Keď bol od nich asi 60 m, skríkol: – Hände auf! Čo znamenalo – Na paľbu!

V tom okamihu naši vojaci spustili do nich paľbu z pušiek a z guľometov a behom pol  minúty bolo po boji. V tom množstve striel bola manželka gen. Otta ranená len jednou strelou do nohy a dievčatku sa nestalo vôbec nič, čo znamená, že naši vojaci presne mierili len na ozbrojených Nemcov. Súčasne jeden podplukovník napadol s pištoľou nášho npor. Kuchtu. Tento s ním zápasil na zemi, držal mu ruku s pištoľou, kým nedobehol náš vojak a Nemca neudrel po hlave pažbou, čím tento zamdlel a bolo po boji. Ľahšie zranených Nemcov sme odviezli do nemocnice aj so ženou a dievčatkom. Zastrelených Nemcov na cintorín. Celú akciu v kasárňach viedol npor. Cyril Kuchta, neskôr plukovník a riaditeľ Pamätníka SNP v Banskej Bystrici. Celý výjav som pozoroval z okna našej izby, pretože som mal voľno po strážnej službe.

Toto bol môj prvý zážitok zo SNP, avšak nasledovali ďalšie priamo v boji, pretože sme na druhý deň boli nasadení

Urputné boje

Po zlikvidovaní nemeckej misie sme dostali príkaz zaujať palebné postavenie medzi Vrútkami a Dubnou Skalou. Tam sme začali veľmi urputné boje proti nemeckým votrelcom. V tomto priestore sme sa striedavo bránili a útočili proti nemeckej presile. Zo vzduchu na nás útočili dvojtrupáky a po zemi tanky Tigre a pantery. My sme mali len niekoľko protitankových kanónov, sovietske protitankové pušky, dva ľahké tanky a proti presile sme sa bránili hlavne bojom v horách okolo cesty smerom na Žilinu. Na tomto úseku padlo mnoho našich chlapcov. Partizáni v noci prepadávali nemecké postavenia, najmä mínometné hniezda. V bojoch som sa stretol s francúzskymi, juhoslovanskými a hlavne so sovietskymi partizánmi, ktorí veľmi srdnato a nebojácne bojovali proti nemeckým okupantom.

Po prelomení frontu na Vrútkach som sa stiahol na Martinské hole, kde som sa pridal ku partizánskej jednotke, ktorej veliteľom bol Viktor, iné meno som si nezapamätal. Bol to čiernovlasý asi tak štyridsiatnik, ktorému Nemci vyvraždili celú rodinu a preto bojoval ako nik z nás. Bol nám vzorom. Na prepad išiel vždy prvý a pri ústupe odchádzal posledný a kryl náš ústup. Po obsadení Martina sme sa presunuli do Kuneradu pri Žiline, kde sme sa tri dni organizovali na prechod cez Turiec do Blatnice. Prechod sa podaril cez noc. Trval 36 hodín až na Staré Hory cez Krížnu. Tam som opäť našiel svoju jednotku. Odtiaľ sme boli odvelení do Brezna, kde sme týždeň vycvičovali nováčikov, s ktorými sme po ich výcviku prešli cez Veľký Šturec, kde sme mali podporiť front na Bielom potoku, avšak túto frontu Nemci prerazili. Bolo to 28. októbra 1944. Chlapcom sme povedali, aby sa každý podľa svojich možností buď zaradil k niektorej partizánskej skupine, alebo aby šli domov. Ja som chcel prejsť do Kremnických hôr, kde operovali partizánske skupiny. Cestou na Malom Šturci nás vinou jedného spolubojovníka zajali Nemci a odvliekli do Nemecka do zajateckého tábora Klaidenbach.

V zajatí

Dňa 1. novembra 1944 ma nemecká armáda zajala ako vojaka 1. Československej armády na Slovensku na Malom Šturci pri Banskej Bystrici. V noci na 2. novembra 1944 ma odviezli do Turčianskych Teplíc, kde nás nahnali nemeckí vojaci do vagónov pre dobytok. Transport šiel cez Bratislavu do Rakúska, odtiaľ do Čiech a Nemecka priamo do koncentračného tábora v Durínsku. Tábor bol obohnaný dvojitým plotom z pichľavého drôtu a pod prúdom. Koncentračný tábor bol po obvode opatrený strieľňami s ľahkými guľometmi. Po celom tábore boli tabuľky s výstrahou pod trestom smrti pri vstupe do zakázaného priestoru. Koncentračný tábor sme nesmeli opustiť. Stravu nám dávali dva razy denne. Na ráno sme dostali oblátku chleba, kúsok margarínu a horký čaj. Na obed nám ponúkli nastrúhanú repu, čo sme odmietli jesť. Po týždni hladovania nás previezli do ďalšieho koncentračného tábora „Stammlager 1X C“, ktorý bol pri obci Kleidenbach a ktorý patril firme REIMAHG. Išlo o opustenú šamotovú továreň, prebudovanú na koncentračný tábor. Bezpečnostné opatrenia boli rovnaké, ako v predošlom koncentračnom tábore, avšak pribudla nám donucovacia práca na letisku pri meste Kalla. Denný režim pozostával z budíčka o 3. hod. ráno, z raňajok – trochu zeleninovej polievky, asi 10 g chleba, chôdza na železničnú stanicu, cestovanie vlakom k rozostavanému letisku, pešo asi 1 hodinu na samotné letisko, ktoré bolo na kopci.

Krutá zima si vyžiadala daň

V tom čase bola v Nemecku treskúca zima -25 stupňov a my sme mali len letné oblečenie, čo spôsobilo onemocnenie mnohých z nás. Behom mesiaca novembra a decembra sme od namáhavej práce a podvýživy tak zoslabli, že sme sa museli štyria až piati chytiť za plecia, aby sme nepopadali na zem. Pri vzdialení z koncentračného tábora bez povolenia bez vyzvania na nás strieľali. Pracovať sme museli bez odpočinku nepretržite aj cez soboty a nedele. V tábore nás bolo ubytovaných cca 1200 väzňov. Do pol apríla 1945 z nás umrelo od vysilenia a na úplavicu cca 135. Boli sme zaradení na jednotlivé pracoviská, kde sme pracovali od 6. hod. do 11. hod. Cez poludňajšiu prestávku sme si vyzdvihli jedlo, ktoré znovu bola zeleninová polievka a kúsok chleba. Po hodinovej prestávke sme opäť nastúpili na pracoviská a pracovali sme do 18. hod. Potom sme sa vrátili rovnakou cestou do koncentračného tábora. Tu sme dostali na večeru „hlavné jedlo“ a to uvarené zemiaky a kúsok chleba. Po večeri niekedy bol „apell“, čo znamenalo nastúpiť na dvor, kde nás pomocou našich tlmočníkov informovali o rozkazoch vedenia tábora a pracoviska. Po tomto apeli sme si mohli ľahnúť do špinavej a zavšivavenej slamy na holé foršty. Za ťažkú a namáhavú prácu sme neobdržali žiadnu mzdu. Pracovali sme pri betonárskych prácach, pri výrobe betónu a pri kladení betónovej vrstvy na letiskovú plochu.

Čo sa týka hygieny a starostlivosti o zdravie našich ľudí, prakticky nebolo žiadne. V tábore bola pitná voda zamorená baktériami úplavice. Ľudia dostali úplavicu, čo sa prejavilo veľkou hnačkou. Chorých nariadili sústrediť do jedného kúta haly, kde za živa hnili až do skonania svojho života. Mŕtvych sme pochovávali do spoločného hrobu na miestnom cintoríne. Okolo 20. apríla 1945 bolo počuť hrmenie diel blízkej fronty. Nemci znervózneli a vyhnali nás z tábora von a vodili nás popri českej hranici na sever a potom na juh. Spávali sme pod holým nebom na lúkach. Keď dorazili spojenecké armády až k nám, nemeckí strážnici od nás ušli a 20. júna 1945 sme už ako slobodní vstúpili do Čiech.

Spomienky detí na otca

Otec nám o týchto hrôzach nehovoril, ani nám neukazoval svoje vyznamenania. Ale spomínal, ako sa dostal z Nemecka pešo domov. Musel byť opatrný, musel sa skrývať, lebo Nemci utekali domov a on tiež, oproti nim. Kde tu ho prenocovali v stodole dobrí ľudia, dali mu najesť. Neprezradili Nemcom, koho skrývajú. Jeho rodičia kadiaľ chodili, tadiaľ plakali. Dostali na korešpondenčnom lístku oznámenie, že ich syn je zajatý v Nemecku. Moja stará mama sa modlievala každý boží večer, tak si ju pamätám. Ani si neviem predstaviť, ako zúfalo sa musela vtedy neustále modliť za svojho syna. Jedného dňa sa zjavil doma pod ich pajtou. Bol celý zavšivavený a chlapec, vysoký svalnatý atlét, vtedy vážil len 40 kg.   Nikdy nezabudol na Kremničana pána Jozefa Daubnera, spoluzajatca, ktorý v koncentračnom tábore varil v kuchyni a niekedy mu dal potajomky varený zemiak. Pravidelne ho potom navštevoval až kým pán Daubner nezomrel. A iste ho zachránil aj šport. Ako gymnazista za Kremnicu úspešne súťažil v atletike aj v hokeji ako brankár. Mal vypestovanú odolnosť.

Môj otec, Ing. Ján Kraus, pracoval na podnikovom riaditeľstve Rudných baní ako banský inžinier a vedúci odboru racionalizácie práce. Bol členom Zväzu protifašistických bojovníkov a držiteľom osvedčenia podľa § 8 zákona č. 255/1946 Zb. Na každé oslavy SNP v Banskej Bystrici bol pozývaný ako čestný hosť, ale nikdy si svoje vyznamenania na oblek nepripol. Pri príležitosti 80. výročia SNP by iste bol odmenený pamätnou medailou SNP.

Galéria