Aktuality

Patril medzi najvýraznejšie osobnosti domáceho, ale aj európskeho ľudového bábkarstva. Jeho tradičné marionetové divadlo bolo neodmysliteľnou súčasťou mnohých kultúrnych akcií v Banskej Bystrici i v zahraničí. Jeho Dona Šajna, Doktora Fausta, Herkulesa či Gašparka dodnes poznajú generácie doma i vo svete. Prianím bábkarského majstra bolo, aby deti oživovali bábky a dostávali sa tak bližšie k tajomstvu a kráse rozprávok. Banskobystrický ľudový bábkar Anton Anderle by dnes, 20. novembra 2024 oslávil svoje 80. narodeniny. Pri tejto príležitosti pripravilo mesto Banská Bystrica sériu aktivít, ktorými pripomína malým aj veľkým jeho osobnosť.

Významný slovenský ľudový bábkar z Banskej Bystrice pochádzal zo slávnej bábkarskej rodiny Anderlovcov z Radvane. Bol synom Bohuslava Anderleho. Narodil sa v roku 1944 v Dolnej Lehote. Už od detstva pomáhal otcovi pri bábkových predstaveniach. Od roku 1972 samostatne pokračoval v rodinnej marionetovej tradícii. V bábkovom divadle Antona Anderleho hrával tradičný repertoár kočovných bábkarov, s dôrazom na čistotu výrazu. K jeho repertoáru patril Don Juan či Johannes Doktor Faust. Po roku 1989 sa ako bábkar preslávil aj za hranicami Slovenska a v 90. rokoch sa zaradil medzi najvýraznejšie osobnosti európskeho ľudového bábkarstva. Jeho najznámejším predstavením v posledných rokoch bol Najmenší cirkus na svete, s ktorým sa predstavil na troch kontinentoch. Jeho zbierka 1000 bábok je najucelenejším dokladom vývinu bábkového divadla na Slovensku v časovom období od začiatku 19. storočia do polovice 20. storočia. Slovenský bábkar zomrel 16. mája 2008.

Na Antona Anderleho si zaspomínala aj jeho manželka, pani Zlatka (77).

Aké to bolo byť ženou bábkara?

Bolo to trošku stresujúce. Vždy prišiel domov, rýchlo niečo vybavil, faxy, telefonáty, vypísal si objednávky. Ja som mu nažehlila aspoň desať bielych košieľ a už bol preč. Potom sa vrátil a znova sa opakovalo to isté. Zároveň sme stavali dom, mal toho tiež veľa. Pokiaľ ide o bábkarstvo, začal s ním dosť neskoro. Po maturite na strojárskej priemyslovke chcel ísť na VŠMU do Bratislavy, lebo herectvo mal v krvi, ale rodičia mu to vyhovorili. Ako ochotník bol aj členom divadla Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici. Pracoval ako strojár – špecialista, neskôr ako vedúci zásobovacieho oddelenia na KVUS. Prvé predstavenie hral v spoločných priestoroch v paneláku pre deti susedov. Potom na rôznych kultúrnych podujatiach a v školách. Neskôr ho v Bratislave videl hrať Milan Knížák, ktorý ho pozval do Prahy v rámci stého výročia založenia Národného divadla, kde hral tri prestavenia. Tam ho videla hrať holandská ilustrátorka a teoretička ľudového bábkového divadla Hetty Paerlová. Tým, čo videla bola očarená. Práve tieto tri predstavenia mu otvorili bránu do sveta. Keď mal trochu voľného času, chodil po Slovensku, kde hľadal starých bábkarov  a rezbárov a dokumentoval ich osudy.

To znamená, že veľa cestoval. Sprevádzali ste ho aj vy?

Áno, cestovali sme veľa a ja som ho sprevádzala. Vedela som kam máme ísť, zobrala som mapu na kolená a musím povedať, že som bola veľmi dobrá navigátorka. Na prvýkrát sme prišli na také miesta, ako málokto. V Paríži sme mali donora, ktorý býval v parku. Teraz si predstavte mapu Paríža. Keď sme tam prišli na prvýkrát, tak ostal ako obarený.  Povedal nám, že ešte nikto tam nikdy nepotrafil zo Slovenska, ani takí, čo tam boli už viackrát. Cítila som sa vtedy veľmi dobre.

Vďaka bábkarstvu ste mohli vidieť kus sveta. A čo vaše deti? Cestovali s vami aj ony?

Párkrát s nami bola dcéra, ktorá rozprávala veľmi  dobre po anglicky. Keď išiel manžel do Kanady alebo Anglicka, tak ju zobral so sebou. Spolu sme boli aj  vo Francúzsku, bývali sme vo veľkej vile v Marseille, chodili sme po rôznych mestečkách. Hrali sme, robili sme výstavy, navštívili sme Španielsko, Portugalsko, Taliansko, Nemecko…bolo to zaujímavé… Precestovali sme prakticky celú Európu.

Anton Anderle vytvoril aj unikátnu zbierku marionet rôznych veľkostí. Patrí do nej 1000 bábok od 18 cm do 140 cm, rôzneho veku a pôvodu. A je naozaj jedinečná.

Jeho zbierka neobsahuje len bábky, ale aj rôznu literatúru, staré divadelné hry, tradičné kostýmy, fotografie, plagáty… Okrem toho, že hrával tak vyrábal bábky aj na objednávku do viacerých krajín. Začal len tak, že dorábal bábkam nožičky, ručičky, potom hlavy, celé telíčka. Zo začiatku som mu pomáhala tým, že som pre ne niečo aj ušila, ale nepáčilo sa mu to. Potom si našiel jednu pani v Prahe, ktorá mala prístup k starým látkam a tá začala pre jeho bábky šiť. Bábky sme mali prakticky všade. Keď sme bývali ešte v paneláku, prenajal si sušiareň a práčovňu,  kde už pračky nefungovali. On to tam všetko ovešal bábkami. Potom sme postavili dom, kde mala každá bábka svoje miesto.

Podľa mňa, každý,  kto túto zbierku videl, musel zostať v nemom úžase. Je naozaj úchvatná.

Popravde, ja som nikdy nemala až taký vzťah k bábkam, ako môj manžel. Vydala som sa do bábkarskej rodiny a tolerovala som to. Chcela som mu pomôcť, pretože to bola jeho srdcovka.  Bábky nielenže vyrábal, ale aj zbieral. Chodili sme väčšinou len po starožitníctvach a antikvariátoch… Mne sa páči marioneta ako kus, ako doplnok, ale on mal k bábkarstvu iný vzťah. Bol naozaj dobrý. Bez toho, aby vyštudoval bábkarstvo. Vyhlásili ho potom za najlepšieho bábkara v Európe, v Taliansku vyhral Zlatú marionetu v rámci festivalu. Zrejme to mal v sebe.

Ďakujeme za rozhovor.

 

Z. Marhefková
hovorkyňa primátora