Aktuality

Hoci sa nenarodila v Banskej Bystrici, v 60. rokoch 20. storočia ju sem po zrušení pamiatkarského pracoviska na Bojnickom zámku doviedla práca. Vyštudovaná historička, teoretička architektúry a výtvarného umenia pôsobila postupne v meste pod Urpínom v Krajskom stredisku pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (dnešný Pamiatkový úrad), na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty a v banskobystrickej galérii. Svoje ďalšie vzdelanie získala externe na ČSAV v Prahe. V roku 1997 sa do Banskej Bystrice znova vrátila. Jej posledným cieľom sa stalo založenie Centra architektúry Ladislava Eduarda Hudeca v Banskej Bystrici, ako prezentácia  jeho kultúrneho odkazu a  strediska šírenia vedomostí o súčasnej architektúre  a architektoch.  Je držiteľkou významných ocenení. V roku 2019 jej bola Spolkom architektov Slovenska udelená Cena Emila Belluša za celoživotné dielo v oblasti architektúry, v roku 2020 Pribinov kríž II. triedy od prezidentky SR.

Kláru Kubičkovú sme navštívili u nej doma, v útulnom byte v Banskej Bystrici, a porozprávali sme sa o jednej z dôležitých súčastí nášho mesta – o mestskom parku. V procese príprav projektu revitalizácie Mestského parku na Tajovského ulici, na ktorom mesto pracuje spolu s partnermi participatívnym spôsobom, sme sa od nej dozvedeli, ako park kedysi vyzeral, a ako si naň spomína ona sama. Ponúkla nám svoj osobný, ale aj odborný pohľad, na čo by sa nemalo zabudnúť v prípravnej, projektovej či realizačnej fáze obnovy obľúbeného miesta stretávania sa Banskobystričaniek a Banskobystričanov.

Pani Klára, banskobystrický mestský park má za sebou, bezpochyby, bohatú históriu v každej etape svojej existencie. Na začiatku 20. storočia žil a pôsobil v Banskej Bystrici aj váš starý otec s rodinou. Iste vám veľa z histórie mesta povedal aj on…

Áno, z rodinných rozprávaní som počula o Bystrici veľa. Keď som sem prišla v 60-tych rokoch, cítila som sa ako doma. Svoje zamestnanie  som menila vždy podľa veku detí, lebo väčšinou sme  boli bez prítomnosti ich otca­­ – sochára. Ak sa však rozprávame o mestskom parku, možno by stálo za úvahu spracovať brožúru o jeho dejinách. Málokto vie, že tam, kde je dnes mestský park, bola kedysi zeleninová záhrada a celý veľký priestor patril ku Kostolu sv. Alžbety v Dolnej ulici. Tam bol mestský (cirkevný) domov pre chudobných seniorov, ktorých nemal kto opatrovať. Zeleninová záhrada slúžila na pestovanie zeleniny, ktorá sa potom zužitkovala v kuchyni. Zaujímavosťou bolo aj to, že park sa zriaďoval k tisícročnici existencie Uhorska. Skoro vo všetkých mestách sa pri tejto príležitosti robili pomníky, no v Banskej Bystrici sa veľmi múdro rozhodli, že urobia niečo, čo sa volalo Árpád tér (Námestie Árpáda). Bol to nový park. Som presvedčená, že v archívoch existujú grafické stopy po jeho pôdorysoch a vývine. Mesto malo veľmi dobrý archív s dokumentmi o celom svojom rozvoji. V období jeho odovzdania verejnosti  vychádzalo v meste aj viacero novín, ktoré informovali o programoch v parku – s pomocou prekladateľov a archivárov stojí za to sa s tým zoznámiť. Určite by sa k mestskému parku našlo toho veľa po desaťročiach, o období svetových vojen, Československej republiky atď.

Nie ste rodená Bystričanka, no prisťahovali ste sa sem v 60. rokoch. Aký bol mestský park vtedy? Ako pôsobil a vyzeral?

Vyzeral veľmi dobre. V tých 60. rokoch to bolo niečo ohromné, uchvátila ma práve zeleň a to, že o ňu bolo dobre postarané odborníkmi. Do parku sa prichádzalo z rohu, ako je most cez vodný tok Bystrica, vtedy tam ešte nebola  veľká premávka. Ten domčúrik, čo je tam, to bola búdka, ktorá patrila mestskej knižnici. Tam vždy niekto sedel, a keď ste mali legitimáciu, mohli ste si požičať knižku, dennú tlač, a potom ju vrátiť naspäť tam alebo do knižnice. Ako sa išlo ďalej, tak tam už vtedy bolo ihrisko pre deti. Na ihrisku sa zdržiaval starší pán, ktorý dával pozor na deti a napomínal ich, keď  preháňali. Mne to veľmi vyhovovalo. Mohla som  pokojne čítať. Ak sa niečo pokazilo na hojdačkách, tak to okamžite opravil. V tom období som už učila na pedagogickej fakulte. Na ďalšom rohu parku, v bývalom dome richtára Cesnaka, bola škôlka, kde som ráno odprevádzala najmladšieho syna. Po skončení ho pani učiteľky bez obáv púšťali cez park samého päťročného ku mne do školy. Keď som na fakulte skončila prednášku, mohli sme ísť spolu domov. Dnes by asi dieťa samé cez park nepustili. V parku bývali aj hudobné programy, o ktoré bol vždy záujem. Altánok v strede parku slúžil ako hudobný pavilón. Zhromažďovali sa tam najmä ľudia zo starého mesta. Do parku chodili radi všetky vekové skupiny.

Mestský park sa za desiatky rokov zmenil. Dnes volá po komplexnej revitalizácii. Samospráva aktuálne pripravuje nový projekt jeho obnovy, pričom do celého procesu vťahuje aj obyvateľov mesta. V čom vidíte najväčšie medzery?

Žiaľ, ten park posledných 15 – 20 rokov ostal bez prítomnosti dendrológov a ľudí s vysokoškolskou kvalifikáciou zameraných na zeleň. Posledných 20 rokov sa robila už len údržba. Žiadne rozbory alebo sledovania sa nediali. V tých rokoch, keď som prišla do Bystrice, som sa ešte rozprávala s odbornými pracovníkmi vtedajšieho ZARES-u, ktorí sa starali  o zeleň. Ľudia s odbornou vysokoškolskou kvalifikáciou budú musieť byť stále prítomní aj po jeho obnove. Nevieme, či sa v závislosti od zmeny klímy nebude  musieť meniť aj druh stromov, ako aj nízka výsadba. Ak prídu také búrky, aké sú v posledných rokoch a teplota sa stále bude stupňovať, tak tam treba iné stromy. Podobne bude nutné sledovať množstvo dažďa v pomere s umelým zavlažovaním. A môžu nastať ďalšie, zatiaľ nepredvídateľné, ale človekom riešiteľné problémy.

Hovoríte o zmene klímy, o ktorej počúvame v poslednom období čoraz viac. Čo podľa vás bude najdôležitejšie zvážiť pri samotnej obnove parku, resp. už pri projektovaní jeho obnovy?

Vidím omnoho viac možností zaoberať sa parkom a sledujem to od začiatku, od čias prvého projektového zámeru, keď okresný úrad určil, že celým procesom sa má zaoberať Stavebný úrad Malachov, čo je nepochopiteľné. Myslím si, že stále nie sme doma vo všetkých vrstvách odbornosti, ktoré by sa tam mali rozvinúť. Čo všetko treba vedieť a uvedomiť si. Nie je to len otázka parku, ale je to úloha 1. spoločenská a kultúrna, 2. urbanistická, 3. prírodovedná,

ktoré sú vzájomne prepojené. To všetko by sa malo prejaviť už v prípravnej fáze. Ďalej ide o otázky realizácie a stálej údržby. Hlásia sa aj otázky bezpečnosti. Musíme si uvedomiť, že ideme do úplne inej, tak prírodnej, ako aj spoločenskej doby. Tento park má momentálne asi 125 rokov od svojho otvorenia, a my môžeme veľmi ťažko odhadnúť, čo všetko sa bude v tých budúcich 125 rokoch odohrávať. Či už v našej prírode alebo spoločnosti. O to je to vážnejšie – zamyslieť sa nad budúcnosťou parku.

Počas nášho rozhovoru ste mi povedali, že nestačí obnoviť len vizuálnu časť parku, ale aj jeho určité ciele. Ako ste to mysleli?

Mali by sme trošku definovať, že aké funkcie by sme očakávali, aby park spĺňal pre ďalšie storočie. Mali by sme aspoň tušiť, aká tam môže byť očakávaná návštevnosť zo strany obyvateľov „starého mesta“, turistov, ako aj ľudí zo sídlisk. Je to dosť dôležité pri projekcii, lebo musíme myslieť aj na to, že keď sa park zakladal, tak existovalo len staré mesto, z ktorého sa veľmi rýchlo dalo dostať do parku. Teraz musíme myslieť aj na to, že ak má byť park celomestský, tak je to aj otázka dopravy, prípadného parkovania alebo takých dopravných možností, vďaka ktorým by sa k nemu ľudia mohli dostať. Treba vedieť aspoň predpovedať percentuálnu očakávanú návštevnosť parku podľa veku obyvateľstva – seniori, pracujúci, deti… Aj o tomto by sa malo uvažovať. Do príprav projektu treba zaangažovať nielen architektov, ale aj dendrológov, záhradných architektov, dizajnérov. So stálou prítomnosťou týchto ľudí treba rátať aj po celú dobu funkčnosti už obnoveného parku. Sú tu aj otázky osvetlenia, ktoré sme v predchádzajúcom období kritizovali. Park rátal s nočným, dosť intenzívnym osvetlením. Vieme, že to nie je správne, pretože aj park potrebuje svoje obdobie tmy, podobne ako aj jeho malí obyvatelia – živočíchy, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Aké sú vaše ďalšie  odporúčania, alebo na čo ešte by sa podľa vás nemalo zabudnúť pri projektovaní obnovy mestského parku, na ktorý bude po participatívnom procese vyhlásená súťaž návrhov?

Popri projekcii zelene by tam mal byť aj dizajnér, ktorý by projektoval mobiliár parku a jeho umiestnenie.  Funkcia a charakter  prvkov na hranie  potrebuje vymedziť ich plochy, ich presné vymedzenie bude zrejme menlivé. Otázkou je, či vznikne rozhodnutie o vytvorení nových výtvarných diel s kompozíciou v priestore a v zeleni. Výtvarné diela, ktoré zatiaľ existujú v parku, navrhujem premiestniť  do iných častí mesta. Ak by sa rozhodlo pre nové výtvarné diela, bolo by možné vytvoriť kompozície pre budúce storočie s použitím nových obsahov, priestorového riešenia a materiálov. V celom proces projektových príprav bude dôležitá aj otázka bezpečnosti, no najmä určenie kompletnej rozlohy parku.

Hlavné trasy parku by sa určite meniť nemali. Mestu by som však poradila, skôr ako sa začne nanovo projektovať, aby právne a funkčne vyriešilo spoluprácu na južnej strane, kde sú tenisové kurty a pohostinstvo. Mali by uvážiť, či by tento šport, ktorý tam fungoval už od roku 1900, nebolo vhodné preložiť niekde inde, napríklad k už existujúcim športoviskám. Názor mesta v tejto otázke by mal byť rozhodujúci. Dnes nevieme posúdiť ani otázku bezpečnosti v parku. Či na okraji parku vysadiť vyššiu zeleň, aby doň nebolo vidieť, alebo nízku zeleň pre dosiahnutie opačného efektu. Oplotenie parku by bolo asi finančne veľmi náročné.

Okolo roku 1930 bol v parku postavený drevený altánok, tzv. hudobný pavilón, v ktorom sa organizovali koncerty vojenskej hudby. V súvislosti s ním odznieva mnoho rozličných názorov. Pôvodní obyvatelia, resp. Staro-Bystričania sú naň naviazaní spomienkami, mladšia generácia je za novšie inovatívne nápady.

V hudobnom pavilóne hral orchester z vojenských kasární. Park má skoro 130 rokov. Nebol ešte ani rozhlas, ani gramofón a bola to veľmi kvalitná hudba. Vždy to bola udalosť. Táto tradícia sa zachovávala ešte aj v druhej polovici 20. storočia. Myslím si, že altánok by mal byť zachovaný, a to tak, aby bola možnosť urobiť v ňom príležitostné podujatia. Podľa jeho materiálového stavu by však možno bolo vhodné vytvoriť jeho repliku. Neviem, či v tých 60. rokoch, keď som sem prišla, bol až taký farebný, ako je dnes. Vtedy ľudia park navštevovali, posedeli si, porozprávali sa, vypočuli si hudbu. Bola by to zachovaná spomienka na prvotný park.

Pani Klára, čo by ste popriali mestskému parku do budúcna?

Prajem mu, aby existoval. Aby vedel potešiť všetkých svojich návštevníkov, a tiež, aby sa oň starali zodpovední ľudia, pretože ak sa niečo urobí, treba sa o to stále starať.

Ďakujeme za rozhovor.
Zdenka Marhefková

Viac sa o príbehoch a spomienkach ľudí na mestský park dočítate na webovej stránke mesta v sekcii Spomienky Banskobystričanov.